Keď sa dajú dvaja ľudia dokopy, začnú tvoriť pár a rozhodnú sa žiť aj v samostatnej domácnosti, je to úplne iný život ako bývanie s rodičmi. Zrazu treba platiť nájom, ktorý je väčšinou dva razy väčší ako náklady v rodičovskom dome. Ale z druhej strany je to fajn, aspoň sa mladí naučia žiť a hospodáriť s peniazmi. Rovnako napríklad zo strany nákladov na stravovanie si postupne uvedomíme, že v obchodoch minieme väčšinu svojich príjmov. Strava je všeobecne drahšia a veľa z nás s ňou plytvá a zbytky vyhadzuje do koša.

Existujú dva pohľady na život zo strany absolventov. Sú tu tí, čo sú naučení mať od malička od rodičov všetko na čo si spomenú. Dostávajú vreckové každý mesiac, štúdium im platia rodičia a vlastne ani nemusia chodiť nikam na brigádu, lebo všetko berú v podstate ako samozrejmosť. A na druhej strane
svete nemôžu dovoliť. A tak to je aj dobre. Myslím si, že v škole sú stredobodom posmechu, ale do dospelosti je to výborná príprava. Svojim spôsobom učíme deti skromnosti. To, že sa naučia od malička si vážiť veci a hodnotu peňazí je veľmi dôležité.

Po maturite, sa zamestnáte a tu začína každodenná rutina. Bývate v prenajatom byte s partnerkou, kde si tiež vlastne zvykáte sami na seba. Všetko je zrazu iné. Ak príde do rodiny aj malé dieťa, tiež to zasiahne rodinný rozpočet. Ja osobne som bola vždy naučená si zarábať už popri škole peniaze a nikdy som nebola závislá od mužov. Veľká zmena, na ktorú som si musela naozaj zvyknúť bol ten príjem, keď som porodila. Zrazu to nebol plat ako v práci, ale bola to len almužna od štátu. Je to poriadna zmena, hlavne ak ste nebola zvyknutá byť odkášaná na druhých. Dieťa toho nepotrebuje veľa, ale dvesto auto je naozaj malo, alebo akurát iba na plienky a mlieko. Teraz, keď si uvedomím koľko peňazí som nechala po krčmách a v obchodoch a, že na účte nemáme žiadnu finančnú rezervu – teraz to už viem, bola to chyba. Sporiť si pravidelne a tvoriť si rezervu aj z mála je síce tahsie, ale da sa to.